Ďalším z prvotných duchovných a magických systémov, ktorých pozostatky nájdeme aj v súčasných svetových náboženstvách, je šamanizmus. Šaman sa zaoberá spostredkovaním komunikácie medzi svetom ľudí a duchov, riadením prírodných javov i pohybu zvierat na účely lovu, ale najmä liečením.[1]

V rámci šamanského liečenia je známych iba niekoľko príčin chorôb – strata jednej alebo viacerých duší, prípadne cudzí predmet alebo živočích nachádzajúci sa v niektorom z orgánov. Stratenú dušu alebo duše šaman vybojuje späť vo svete duchov, nežiaduce nálezy musia byť odobraté, často pred zrakmi divákov. Ak za vznik choroby zodpovedá nepriateľ, šaman mu môže ublížiť pomocou kúziel, čím posilní pacienta. Príčinou choroby býva i  porušenie tabu. Následky môžu zasiahnuť jednotlivca, komunitu, alebo dokonca celú krajinu – napríklad v podobe nedostatku potravy. Podmienkou vyliečenia je  priznanie sa pacienta. Posadnutie tela duchom obvykle šamani neliečia.^{[2], [3]}

Jedným z prínosov šamanizmu je pozitívny vplyv na spoločenstvo ohľadom spolupráce. Šaman pri rituáloch spája komunitu pri dosahovaní spoločného cieľa – zastupuje ju vo svete duchov. Zároveň v skupine znižuje strach ohľadom chorôb, pôrodov, nebezpečenstva rôzneho druhu či hrozby nedostatku potravy.[4]

Podľa rumunského historika náboženstva, religionistu a spisovateľa Mirceu Eliade (1907 – 1986)[5] od začiatku 20. storočia dochádzalo v etnologických textoch k zamieňaniu pojmov šaman, čarodejník, kúzelník a liečiteľ, čo viedlo k zbytočne zložitým definíciám a k nepresnostiam. Bolo preto nutné pojmy šaman a šamanizmus redefinovať. Šaman je liečiteľom, kúzelníkom a psychopompom,  ale môže sa venovať aj ďalším činnostiam – byť mystikom, kňazom či básnikom. Šamanizmus je vo svojej podstate náboženským javom. V jeho čistej forme ho nájdeme na Sibíri, v strednej a severnej Ázii.[6] Ázijskí šamani sú najdôležitejšímí duchovnými postavami komunity. Eliade tvrdí, že šamanizmus sa dá charakterizovať ako technika náboženskej extázy, pričom šaman je jej majstrom.[7]

Dôležitou súčasťou šamanskej praxe sú rituály, pri ktorých šaman nadväzuje spojenie so svetom duchov prostredníctvom šamanského bubna vyrobeného z konskej alebo kravskej kože napnutej na obruči z dreva. Bubon ilustruje prepojenie mágie a animizmu, duch zvieraťa sa stáva súčasťou bubna a pomáha šamanovi v prechode do iných sfér. Odev šamana je doplnený aj vizuálnymi znázorneniami duchov, ktoré boli chápané ako ich stelesnenia ochraňujúce šamanovu cestu.[8] Medzi ďalšie nástroje patria zbrane (nôž, luk) používané v boji proti zlým duchom, čln na plavenie sa po riekach alebo dláto, ktorým šaman údajne dokáže vydlabať zamrznutú oblohu.[9] Šamani z niektorých kmeňov (napríklad Osťáci a Tatari) si zdobia kostýmy  zvončekmi, handričkami, želiezkami, či rôznymi štítkami, pričom veria, že sa v nich nachádzajú duchovia, ktorí im v prípade potreby budú nápomocní.^[10]