Druhý obraz zo série Bez názvu, v ktorej som sa snažila pomocou nadsádzky poukázať na to, že boj za ženské práva, hoci bol v mnohých oblastiach úspešný, nie je dokonaný. 

Ženy sa ešte stále stretávajú s podceňovaním na základe pohlavia, nespravodlivosťou, dvojitým metrom i druhou smenou – po príchode z plateného zamestnania do neskorých večerných hodín vykonávajú ešte domáce (tzv. ženské) práce. 

Rodové stereotypy ohľadom domácich prác sú odovzdávané z generácie na generáciu, nielen mužmi, ale i ženami. Celkový objem práce (platenej i neplatenej) by však mal byť medzi partnermi rozdelený spravodlivo. 

Stále existujú patriarchálni muži, ktorí práce v domácnosti považujú za pre nich podradné a odmietajú sa na nich podieľať.

Táto problematika však nie je čiernobiela a nie sú na ňu univerzálne odpovede.

Sú muži, ktorí majú takú náročnú prácu, že po príchode domov sú maximálne vyčerpaní a potrebujú si oddýchnuť, no na práce v domácnosti sa nepozerajú ako na niečo, čo prináleží iba ženám, a zúčastňujú sa ich, hoci v menšej miere. Práve tu platí, že partneri by sa na objeme celkovej práce mali podieľať spravodlivo a ak je táto podmienka splnená a ani jeden z nich nemá pocit, že by tomu bolo inak, je to v poriadku.

Existujú však aj ženy, ktorých prehnaná miera starostlivosti o domácnosť môže signalizovať psychické problémy, prípadne manipuláciu pocitmi viny (“pozri, čo všetko pre teba robím”). Sú i ženy, ktoré práce v domácnosti bavia.

Vo svojom obraze však narážam na prvú skupinu typicky patriarchálnych mužov, ktorí sa cítia byť nadradení na základe pohlavia. Táto problematika nie je stále v spoločnosti vyriešená. Diskusia je však potrebná, pretože v niektorých prípadoch nie je možné situáciu zvládať dlhodobo bez poškodenia zdravia, fyzického alebo psychického, alebo bez vplyvu na výchovu detí.

Séria vznikla v ateliéri STARTUP na AKU v Banskej Bystrici pod vedením vedúceho ateliéru doc. Mgr. art. Ján Triašku, ArtD.