Ako bolo spomenuté v úvodnom článku, ľudia sa pokúšali pochopiť, čo nás robí živými, zrejme už od praveku. Jasnejšie kontúry však tieto úvahy nadobudli až v staroveku.
Uvažovaním o duši sa zaoberali starovekí grécki myslitelia už v 6. storočí pred naším letopočtom, počas mýticko-náboženského obdobia. Považovali ju za dar od bohov, preto ju vnímali ako schopnú presiahnuť materiálny svet. Duša bola podľa nich uväznená v tele.[1]
Grécki filozofi predklasického obdobia chápali ľudskú bytosť dualisticky – ako zloženú z tela a duše (telo označovali ako soma a dušu ako psyché) a tieto dve zložky, ako aj ich vzájomný vzťah, skúmali z rozličných uhlov pohľadu.[2] Filozof Démokritos z Abdér (približne 460 – 370 pred. n. l.)[3] prirovnával človeka k mozaike, ktorá pozostáva z čiastočiek tela a duše – atómov a dušu pokladal za jednu z častí tela.[4]
Slovom psyché však Gréci neoznačovali iba dušu. Tento termín najskôr slúžil na pomenovanie princípu života, ale i démona vstupujúceho do organizmu, ktorý sa po jeho úmrtí premiestni do ďalšej telesnej schránky. Psyché nebola viazaná iba na jedno telo – mohla byť prítomná v rozmanitých telách i mimo nich.[5]
Grécky filozof Sokrates (približne 470 – 399 pred n. l.)[6] považoval dušu za ľudskú podstatu, za najdôležitejšiu zložku človeka, nesmrteľný božský element, vládkyňu tela, o ktorú je potrebné sa starať.[7], [8] Práve duša podľa neho mala schopnosť učiniť ľudí dobrými, čo však bolo podmienené snahou o pochopenie podstaty samotného dobra, ako i tým, že k túžbe stať sa lepším človekom musel dospieť človek sám.[9] Dobro a cnosť Sokrates spájal s rozumom a úpadok mravov naopak s nevedomosťou. Vo svojich úvahách sa zaoberal i vnútorným hlasom, ktorý nazýval daimonion. Ten mal na základe poznania usmerňovať ľudskú dušu, aby konala dobro a bola tak v súlade so svojou božskou podstatou. Je možné ho prirovnať k svedomiu.[10], [11]
Taktiež grécky filozof, matematik a učiteľ Platón (428/427 – 348/347 pred n. l.)[12] pripisoval duši božský pôvod. Telo podľa neho predstavuje na jednej strane pre dušu väzenie, na strane druhej je však vďaka zmyslom dôležité pre pochopenie podstaty večných ideí. Duša riadi telesné pohyby a pre svoju nadpozemskú podstatu nie je s materiálnym telom vo vnútornom, ale iba vo vonkajšom spojení.[13] Podľa jednej z jeho teórií má duša tri oblasti: rozumovú, riadenú múdrosťou, srdnatú, ktorú ovláda udatnosť a žiadostivú, kontrolovanú miernosťou a za dohľad nad vzťahmi medzi nimi je zodpovedná spravodlivosť. Cnosť je podľa neho len jedna a jej podstatou je pravdivosť, no má rôzne pomenovania.[14], [15] Podľa religionistu z Ústavu filozofie a religionistiky FF UK Radka Chlupa (1972)[16] Platón pôvodne okrajový myšlienkový prúd zaoberajúci sa dualizmom duše a tela a priznávajúcim duši istú mieru svojbytnosti, ktorý sa nedostal do všeobecného povedomia, prepracoval na náuku s veľkým významom a vplyvom.[17]
Platón tvrdil, že duše sú nesmrteľné, nemateriálne a jednoduché – predstavujú jeden celok, ktorý nemá časti. Vďaka tejto ich vlastnosti nezanikajú a na rozdiel od smrteľného tela nepodliehajú rozkladu – po jeho zániku naďalej existujú v nemateriálnej sfére, ktorú nazval svet ideí.[18] Tieto úvahy o duši neskôr do svojho učenia prevzala i kresťanská filozofia.[19]
Skúmaním duše sa zaoberal i grécky filozof Aristoteles (384 – 322 pred n. l.).[20] Zaujímal sa o jej podstatu, vlastnosti i vzťah k telu,[21] ktorému poskytuje formu (dôležitý pojem označujúci princíp života).[22], [23] Duša podľa neho nemá božskú podstatu a zaniká spolu s telom. Tieto dve zložky sú v jednote a človek z nich zložený existuje medzi dvoma svetmi – hmotným a nehmotným.[24] Napriek tomu veril, že v ľudských bytostiach je obsiahnutý i nadprirodzený aspekt a ducha ľudstva ako celku za večného považoval.[25]
Aristoteles rozlišoval medzi tromi zložkami duše – rozumovou (intelektívnou), zmyslovou (senzitívnou) a vegetatívnou, pričom v ľuďoch sú podľa neho obsiahnuté všetky tri zložky, v zvieratách dve a v rastlinách iba jedna z nich.[26]
Zdroj: ArchaiOptix / Wikimedia Commons (CC BY-SA 4.0)
Podľa gréckeho filozofa Plotina (205 – 270)[27] existuje duša hypostáza, z ktorej pochádza duša sveta. Jej charakter je rovnaký ako charakter ľudských duší, ale má dokonalejšie schopnosti a jej úlohou je vytvárať a riadiť svet, ktorý predstavuje živá i neživá príroda vrátane vesmíru. Duša sveta vytvára i rastliny a živočíchy, ktoré vznikajú tak, že ich zárodky prenikajú do hmoty. Sú stvorené vrátane schopností – u rastlín Plotinos spomína schopnosť vegetatívnu, ku ktorej u živočíchov pribúda i cítenie.[28]
Gréci verili, že duše do podsvetia sprevádza boh Hermes, nazývaný i Psychopompos. Na lineárnej kresbe na váze tvaru lekythos (obr. 1), používanej na uchovávanie oleja a neskôr i ako súčasť pohrebných rituálov,[29] je znázornený v okamihu prípravy na prevedenie duše ženy v podobe tieňa. Sediaca postava drží heroldskú palicu kerykeion – znak poslov bohov. Kresba je anatomicky dobre zvládnutá, vytvorená v odtieňoch okrovej, tehlovej a tmavohnedej farby a na istých ťahoch je možné rozpoznať, že ju kreslila ruka skúseného majstra.[30], [31]
Podľa významného francúzskeho medievalistu Jeana-Clauda Schmitta (1946)[32] sa v stredoveku učenci zaoberali vzťahmi medzi telom (corpus, sarx) a dušou (anima), ktoré považovali za súčasti osobnosti, kľúčové pre psychofyziologickú tradíciu charakteristickú pre celé toto obdobie. Začína sa zmieňovať aj pojem duch, ktorý je skúmaný vo vzťahu k týmto dvom zložkám, objavuje sa však pomerne zriedkavo. Filozofi tohto obdobia nazerali na dušu a telo dichotómnym spôsobom, zdráhali sa ich od seba oddeľovať a domnievali sa, že duša telo oživuje.[33] Staré dualistické chápanie tela a duše ako protichodných entít sa postupne vytráca a nahrádza ho prístup viac zlúčiteľný s kresťanskou ideológiou, pri ktorom je duša nadradená telu – to je považované za pasívne a temné. Duša po smrti opúšťa hmotné telo odsúdené k rozkladu. Je predurčená k spaseniu s prísľubom zmŕtvychvstania, ktoré ju znova spojí s telom a zvráti jeho opotrebovanie.[34]
Zdroj: Web umenia / Creative Commons – voľné dielo
Príkladom stredovekej maľby je obraz Il Giudizio Universale (Posledný súd) od talianskeho maliara Simona dei Crocifissi (približne 1330 – približne 1399)[35] (obr. 2), na ktorom je zobrazený Kristus v mandorle v pozícii sudcu, anjeli s nástrojmi, ktorými bol mučený, a tri skupiny duší, spasené, čakajúce a zatratené, horiace v pekelných plameňoch. Dielo je súčasťou zbierky SNG.[36]
V Biblii je duša pripisovaná aj zvieratám. V prvej knihe Mojžišovej sa nachádza zmienka o vyzývaní zeme, aby vydala všetky duše, ktoré sú živé, a to podľa ich jednotlivých druhov. V tejto súvislosti sú spomínané i domáce a divé zvieratá, ale aj pohybujúce sa živočíchy.[37]
Počas renesancie bol diskurz ohľadom duše a jej nesmrteľnosti sústredený na tri oblasti: metafyziku, epistemológiu a teológiu. Metafyzika sa zaoberala potvrdením alebo vyvrátením existencie ľudskej duše odlišnej od duší zvierat, ktorá by bola schopná prežiť zánik hmotného tela. Z epistemologického hľadiska diskusia smerovala k otázkam, či samotný koncept duše nie je iba ilúziou, či sídli na rovnakom mieste ako myseľ a či aj ona je večná.[38] V tomto období sa v teologickom prostredí vplyvom humanizmu, hnutí duchovnej obnovy, návratu k antickým ideálom (najmä k Platónovmu učeniu), ale i v reakcii na reformáciu ozývajú požiadavky na zmenu smerom k väčšej jednote nielen medzi teológiou a metafyzikou, ale aj medzi Božou vôľou a rozumom, ktoré boli oddeľované a stavané do protikladu.[39]
Zdroj: Factum Foundation / Wikimedia Commons (Public Domain)
Témou posledného súdu sa zaoberal aj flámsky maliar a kresliar Rogier van der Weyden (1399/1400 – 1464),[40] autor polyptychu Das Jüngste Gericht (Posledný súd) známeho aj ako Beaunský oltár (obr. 3) z rokov 1443 – 1451, pozostávajúceho z 15 obrazov na 9 paneloch (z nich 6 obojstranných). Na stredovom paneli je zachytený Ježiš, ktorý sedí na dúhe a archanjel Michal pri vážení duší.[41] Rovnakú tému majstrovsky spracoval aj taliansky sochár, maliar a architekt Michelangelo Buonarroti (1475 – 1564).[42] Vo svojej svetoznámej freske v Sixtínskej kaplnke s názvom Il Giudizio universale (Posledný súd), ktorú vytvoril v rokoch 1536 – 1541 (obr. 4, 5), znázornil druhý príchod Ježiša Krista vrátane zobrazenia archanjela Michala s knihou duší zaznamenávajúcou hriechy každého človeka.[43]
Zdroj: Wikimedia Commons (Public Domain)
Zdroj: Wikimedia Commons (Public Domain)
Zdroj: Wikimedia Commons (Public Domain)
Fresku zachytávajúcu duše hriešnikov s názvom Dannati all’Inferno (Zatratení v pekle) (obr. 6), inšpirovanú Dantem Alighierim a klasickou literatúrou, vytvoril v rokoch 1499 – 1502 i taliansky maliar Luca Signorelli (1445/50 – 1523). Nachádza sa v Kaplnke svätého Brizia v talianskom Orviete.[44], [45]
Uvažovaním o duši sa zaoberal aj francúzsky filozof a matematik René Descartes (1596 – 1650),[46] ktorý svojimi tézami reagoval na dualistický prístup zaznamenaný v metafyzických spisoch.
V nich bolo telo považované za odlišné od duše ako mysliacej veci. Myseľ obmedzil iba na jej rozumovú časť a podobne zmýšľal i o svete – vo svojich úvahách jeho vnímanie zúžil iba na jeho zložku, ktorú bolo možné pochopiť rozumom.[47] Ľudí aj zvieratá prirovnáva k strojom. Pohyby tela podľa neho vznikajú iba ako následok telesnej konfigurácie a dušu, ktorá by vnášala do tela život, v zmysle, v akom ju chápali antickí myslitelia, odmieta. Do istej miery ju priznáva človeku, avšak iba vo forme mysle. Tá je podľa neho ovládaná jemnými hybnými duchmi riadiacimi nervovú sústavu, ktorých pôsobenie pripodobňuje k vánku.[48] K jeho myšlienkam sa od polovice sedemnásteho až do prvej tretiny dvadsiateho storočia hlásili zástancovia progresívne sa vyvíjajúceho myšlienkového prúdu – karteziánskeho racionalizmu zaoberajúceho sa teologickými a prírodovednými teóriami, ktoré postupne narúšali stabilitu súdobého kresťanského univerzalizmu.[49], [50]
Nad problematikou sa zamýšľal i nemecký filozof Immanuel Kant (1724 – 1804),[51] pričom sa zameriaval na skúsenosti, ktoré zažívajú jednotlivci pri zmyslovom vnímaní. Považoval ich za subjektom vytvárané komponenty a prisudzoval im duchovnú podstatu. Personalitu považoval za abstraktnú a mimotelesnú.[52]
Premýšľaním o duši sa zaoberal i Friedrich Schelling (1775 – 1854),[53] ktorý tvrdil, že človek má okrem hmotnej aj duchovnú podstatu a za zdroj dobra a zla na rozdiel od iných filozofov pokladal dušu a nie telesnosť. Zlo podľa neho pramení z nedostatočného poznania a reflexie a dochádza k nemu v dôsledku narušenia celistvosti, ktoré môže nastať na jednej strane v prípade neovládnutia pudov, na druhej strane v prípade racionálneho rozhodovania bez zapojenia emócií. Základ dobra pre neho predstavovala harmónia medzi citmi a rozumom – pozitívne hodnoty je možné v duši nechať rozvíjať iba vďaka spojeniu lásky a múdrosti.[54]
Nemecký klasický filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831)[55] sa podobne ako vitalisti postavil proti mechanistickému chápaniu živočíchov, no zároveň sa vymedzil i voči vitalizmu nerešpektujúcemu zákony fyziky.[56] Dušu vnímal i v kolektívnom zmysle – ako dušu kultúrneho spoločenstva, ktorá existuje počas celých ľudských dejín, pričom jej povaha sa mení závisle od výziev, ktorým čelí. Negatívne sily, ktoré ju ovplyvňujú, označuje ako skazu,[57] čím podľa izraelského filozofa profesora Yirmiyahua Yovela (1935 – 2018)[58] predznamenáva svoju neskoršiu teóriu ohľadom sebaodcudzenia. Vo Fenomenológii ducha tvrdí, že duše prechádzajú procesom nachádzania samých seba.[59]
K téme sa vyjadril i anglický biológ Thomas Henry Huxley (1825 – 1895),[60] ktorý sa vo svojich esejách Has a Frog a Soul? (Má žaba dušu?) z roku 1870 a On the Hypothesis that Animals are Automata, and its History (O hypotéze, že zvieratá sú automaty, a jej histórii) z roku 1874 snažil zodpovedať na otázky týkajúce sa duší a vedomia zvierat – pokúšal sa objasniť, či je ich myslenie a konanie skutočne iba podobné strojom. Prišiel so záverom, že existencia, ale ani absencia vedomia sa u zvierat potvrdiť nedá, keďže nie je možné s jednoznačnou istotou preukázať vedomie iné než vlastné, (i keď je logicky správne predpokladať ho u iných ľudí). Hoci by sa podľa neho mohlo zdať, že zvieratá majú istú formu vedomia, ide iba o vedľajší produkt telesného fungovania bez schopnosti pozmeňovať činnosti.[61], [62]
Nemecký filozof Friedrich Nietzsche (1844 – 1900)[63] považoval dušu (alebo myseľ) a telo za prepojené, odmietal sokratovské stotožňovanie rozumu a šťastia a väčšiu váhu ohľadom orientácie človeka prikladal citu, iracionalite a taktiež telu. Bol zástancom rozumných rozhodnutí, no za zvažovania všetkých okolností a s prihliadnutím na cit pre dobro.[64] Rozumnosť chápal ako rozum s mierou a mala byť odpoveďou na otázky súvisiace s konfliktami medzi pudmi a rozumom.[65]
Zdroj: Wikimedia Commons (Public Domain)
V roku 1878 zachytil dušu nesenú anjelmi vo svojom majstrovskom diele Une âme au ciel (Duša nesená do neba) (obr. 7) francúzsky maliar William-Adolphe Bouguereau (1825 – 1905).[66] Duša nie je znázornená étericky, ale ako bezvládne telo ženy, podobne i anjeli majú ľudskú podobu a odlišujú sa iba krídlami, napriek tomu obraz pôsobí vďaka jemnému rozostreniu, tajomnej farebnosti a nadýchaným oblakom nadpozemským dojmom.[67]
Rakúsky filozof, sociálny reformátor, literárny kritik, pedagóg a zakladateľ antropozofie Rudolf Steiner (1861 – 1925) prepojil vedu a spiritualitu, pričom sa pokúšal o zrozumiteľnosť duchovna pre širšie publikum. Jeho teórie boli založené na spirituálno-animistických základoch. Bol presvedčený, že všade vo vesmíre sa nachádzajú duchovné bytosti. Odkaz jeho práce sa prejavuje i v súčasnosti, napríklad v podobe waldorfských škôl, biodynamického poľnohospodárstva či antropozofickej medicíny.[68], [69], [70], [71], [72]
A ako sa uvažovanie o dušiach vyvíjalo neskôr? Ako ich znázornili umelci a ako sú vnímané v najvýznamnejších náboženských systémoch súčasnosti? To si priblížime nabudúce.
Zoznam použitej literatúry
[1]LENCZ, L., Od konfrontácie k dialógu, Križovatky kresťanstva a filozofie, 1992. In PORUBEC, D., O troch typoch filozofie v kontexte európskeho myslenia, 2018, s. 106.
[2]KOLEKTÍV, Demokritos a iní grécki atomisti, 1952. In: JAKUBOVSKÁ, V., KOVALCHUK, N., Telo a duša, telo alebo duša : vybrané aspekty v dejinno/filozofickom kontexte, 2017, s. 7.
[3]MYŠIČKA, S., Démokritos o podstatě duše a její smrti, 2015, s. 107.
[4]KOLEKTÍV, Demokritos a iní grécki atomisti, 1952. In: JAKUBOVSKÁ, V., KOVALCHUK, N., Telo a duša, telo alebo duša : vybrané aspekty v dejinno/filozofickom kontexte, 2017, s. 7.
[5]ROJKA, Ľ., Ľudská duša a zážitky blízkej smrti, 2015, s. 6.
[6]Sokrates (469–399 p.n.l.). [online]. [cit. 2024–12–18] Dostupné na internete: <https://encyklopediapoznania.sk/clanok/1443/sokrates–469–399–p–n–l>
[7]Dějiny filosofie I : 8. Sókratés. [online]. [cit. 2024–12–18] Dostupné na internete: <https://is.muni.cz/do/rect/el/estud/ff/ps14/phil/web/tisk8.html>
[8]NECHUTOVÁ, J., Konsolace od antiky do středověku: genologický pokus, 1991, s.122.
[9]Duša (Sokrates). [online]. [cit. 2024–12–18] Dostupné na internete: <https://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fvd/dusa_sokrates.html>
[10]Tamže.
[11]Daimonion (sokrates). [cit. 2026–8–8] Dostupné na internete: <https://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fvd/daimonion_sokrates.html>
[12]Plato. [online]. [cit. 2025–4–16] Dostupné na internete: <https://plato.stanford.edu/entries/plato/>
[13]JAKUBOVSKÁ, V., KOVALCHUK, N., Telo a duša, telo alebo duša : vybrané aspekty v dejinno/filozofickom kontexte, 2017, s. 7.
[14]AMBROZY, M., Niekoľko separovaných prepojení teológie a filozofie, 2016, s. 138.
[15]STANČEK, Ľ., Čnosti, 2005, s. 16.
[16]Radek Chlup. [online]. [cit. 2024–12–16] Dostupné na internete: <https://ufar.ff.cuni.cz/cs/o–ufaru/vyucujici/radek–chlup/>
[17]VÍTEK, T., Chlup, Radek : Pojetí duše v náboženských tradicích světa, 2008, s. 140.
[18]ROJKA, Ľ., Ľudská duša a zážitky blízkej smrti, 2015, s. 4.
[19]Tamže, s. 6.
[20]Aristotle. [online]. [cit. 2024–12–18] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Aristotle>
[21]ARISTOTELES, O duši, 1995. In JAKUBOVSKÁ, V., KOVALCHUK, N., Telo a duša, telo alebo duša : vybrané aspekty v dejinno/filozofickom kontexte, 2017, s. 8.
[22]ROJKA, Ľ., Ľudská duša a zážitky blízkej smrti, 2015, s. 6.
[23]JAKUBOVSKÁ, V., KOVALCHUK, N., Telo a duša, telo alebo duša : vybrané aspekty v dejinno/filozofickom kontexte, 2017, s. 8.
[24]Tamže, s. 8.
[25]ŠROBÁR, Š., Stretnutie stredoveku s Aristotelom, 2018, s. 117.
[26]SPIŠIAKOVÁ, M., Aktuálne problémy s pojmom duše, 2015, s. 33.
[27] Plotinos. [online]. [cit. 2024–12–17] Dostupné na internete: <https://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fvp/plotinos.html>
[28] KARUL, R., Zvieracia a ľudská duša, čítanie Plotina, 2013, s. 91, 92.
[29]Lekythos. [online]. [cit. 2025–5–7] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/art/lekythos>
[30]K11.10 Hermes psychopompus. [online]. [cit. 2025–5–6] Dostupné na internete: <https://www.theoi.com/Gallery/K11.10.html>
[31]VOIT, P., Kerykeion. [online]. [cit. 2025–5–8] Dostupné na internete: <https://encyklopedieknihy.cz/index.php/Kerykeion>
[32]Svatý chrt. [online]. [cit. 2024–12–16] Dostupné na internete: <https://www.goodreads.com/book/show/18309782–svat–chrt >
[33]SCHMITT, J., C., Telo a duše, 1999. In JAKUBOVSKÁ, V., KOVALCHUK, N., Telo a duša, telo alebo duša : vybrané aspekty v dejinno/filozofickom kontexte, 2017, s. 8.
[34]JAKUBOVSKÁ, V., KOVALCHUK, N., Telo a duša, telo alebo duša : vybrané aspekty v dejinno/filozofickom kontexte, 2017, s. 8.
[35]Simone dei Crocifissi. [online]. [cit. 2025–5–6] Dostupné na internete: <https://artuk.org/discover/artists/simone–dei–crocifissi–13301399>
[36]LUDIKOVÁ, Z., BURAN, D., Posledný súd, 2013. [online]. [cit. 2025–5–6] Dostupné na internete: <https://www.webumenia.sk/cs/dielo/SVK%3ASNG.O_5478>
[37]Platón. [online]. [cit. 2024–12–16] Dostupné na internete: <https://www.jw.org/sk/kniznica/casopisy/g201302/platon–grecky–filozof/>
[38]BLUM, P. R., The immortality of the soul : Summary, 2007. In HANKINS, J. (ed.), The Cambridge Companion to Renaissance Philosophy : Cambridge Companions to Philosophy, 2007.
[39]DE CANDIA, G., Theology, Renaissance : Abstract, 2018. In SGARBI, M. (eds) Encyclopedia of Renaissance Philosophy, 2019, s. 1.
[40]Rogier van der Weyden. [online]. [cit. 2025–5–6] Dostupné na internete: <https://www.artrenewal.org/artists/rogier–van–der–weyden/642>
[41]The Beaune Altarpiece (1442–50). [online]. [cit. 2025–5–6] Dostupné na internete: <https://www.wga.hu/tours/flemish/weyden/index.html>
[42]GILBERT, E. Michelangelo. [online]. [cit. 2025–5–6] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Michelangelo>
[43]The Last Judgement : Images of a Masterpiece. [online]. [cit. 2025–5–6] Dostupné na internete: <https://www.italian–renaissance–art.com/Last–Judgement.html#gallery[pageGallery]/4/>
[44]NAHUM, P. 2022. The Damned Being Plunged into Hell (The Damned Being Cast into Hell) and Dante and Virgil Entering Purgatory, Chapel of San Brizio, Orvieto Cathedral for Souls by the River Styx. [online]. [cit. 2025–5–6] Dostupné na internete: <https://eb–j.org/browse–artwork–detail/MjE5MjA=>
[45]Luca Signorelli. [online]. [cit. 2025–5–8] Dostupné na internete: <https://www.nationalgallery.org.uk/artists/luca–signorelli>
[46]René Descartes. [online]. [cit. 2024–12–18] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Rene–Descartes >
[47]FRIDMANOVÁ, M., Alice Kliková : Mimo princip identity : Recenzia, 2008, s. 116.
[48]VODIČKA, V., Co je na životě tak zvláštního? Příklad redukcionismu René Descarta, 2017.
[49]Kartezianizmus. [online]. [cit. 2024–12–17] Dostupné na internete: <https://beliana.sav.sk/heslo/kartezianizmus>
[50]KOPECKÁ, Z., Vladimír Papoušek a kol. : Pokušení neviditelného : Myšlení moderny, 2021, s. 110.
[51]Immanuel Kant. [online]. [cit. 2024–12–17] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Immanuel–Kant>
[52]JAKUBOVSKÁ, V., KOVALCHUK, N., Telo a duša, telo alebo duša : vybrané aspekty v dejinno/filozofickom kontexte, 2017, s. 11.
[53]DAS, S. B., Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling (1775—1854). [online]. [cit. 2025-5-9] Dostupné na internete: <https://iep.utm.edu/schellin/>
[54]DÉMUTH, A., Friedrich Wilhelm Joseph Schelling : Filozofia umenia., 2008. In Filozofia. ISSN 0046-385X, 2008, roč. 63, č. 7, s. 648–651.
[55]Hegel, Georg Wilhelm Friedrich. [online]. [cit. 2024–12–17] Dostupné na internete: <https://beliana.sav.sk/heslo/hegel–georg–wilhelm–friedrich>
[56]TOBIÁŠ, F., Hegel o dialektike živej prírody, 1977, s. 666.
[57]Tamže, s. 666.
[58]Yirmiyahu Yovel. [online]. [cit. 2024–12–16] Dostupné na internete: <https://akadem.org/author/yirmiyahu–yovel>
[59]YOVEL, Y., Mladý Hegel a duch judaizmu : (2. časť), 2012.
[60]Thomas Henry Huxley. [online]. [cit. 2024–12–17] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Thomas–Henry–Huxley>
[61]HUXLEY, T. H., On the Hypothesis that Animals are Automata, and its History, 1874. In ROJKA, Ľ., Sebapotvrdenie a sebakritickosť človeka, 2016, s. 30.
[62] HUXLEY, T. H. Has a frog soul?, 1870. [online]. [cit. 2025–4–21] Dostupné na internete: <http://aleph0.clarku.edu/huxley/Mss/FROG.html>
[63]Friedrich Nietzsche. [online]. [cit. 2024–12–16] Dostupné na internete: <https://www.britannica.com/biography/Friedrich–Nietzsche>
[64]NIETZSCHE, F., O živote a umění, 1995. In JAKUBOVSKÁ, V., KOVALCHUK, N., Telo a duša, telo alebo duša : vybrané aspekty v dejinno/filozofickom kontexte, 2017, s. 11.
[65]NIETZSCHE, F., Soumrak model, 1995. In: JUSKO, Š., Sokratovská otázka ako filozofický problém, 2018, s. 185.
[66]A Soul Brought to Heaven 1878. [online]. [cit. 2025–5–7] Dostupné na internete: <https://bouguereau.org/>
[67]Soul Carried to Heaven. [online]. [cit. 2025–5–7] Dostupné na internete: <https://www.wikiart.org/en/william–adolphe–bouguereau/soul–carried–to–heaven>
[68]Rudolf Steiner. [online]. [cit. 2025-5-14] Dostupné na internete: <https://www.antropozofia.sk/?page_id=112>
[69]Rudolf Steiner – tvorca antroposofie. [online]. [cit. 2025-5-14] Dostupné na internete: <https://www.antroposof.sk/dalsie_temy/rudolf_steiner.html>
[70]STEINER, R. 1912. Duchovné bytosti v kozmických telesách a prírodných ríšach : Desať prednášok konaných v Helsigforse v čase od 3. do 14.apríla 1912. [online]. [cit. 2025-5-14] Dostupné na internete: <https://sophia.sk/sites/default/files/Steiner_Duchovne_bytosti_v_nebeskych_telesach_nahlad.pdf>
[71]PRESUTTI, F., The Discipline “PsychoSophy” of the 21t century : Abstact, 2025.
[72]Rudolf Steiner. [online]. [cit. 2025-5-14] Dostupné na internete: <https://antroposofickamedicina.cz/rudolf-steiner>
Kompletné bibliografické údaje k týmto zdrojom nájdete tu.